Bolo to asi v polovici apríla. Jeden môj kamarát, super človek (má devätdesiat rokov) ma pozval na svoju narodeninovú oslavu. Do T. som išiel vlakom a stadiaľ ku Mamine do Šaštína stopom... Tradične, veď ako inak... Boli to celkom zaujímavé stopy, ale ten posledný bol asi najzvláštnejší... (taký som ešte teda nikdy nezažil).
"Toto je jedno miesto, skadiaľ je presne vidieť šaštínsku baziliku." Skúsil som len tak "nadhodiť" tému... "Ty si nejaký zbožný..." Dostávam odpoveď. "Hej, som katolícky kňaz, salezián, rehoľník." Pohľad na mňa... "A ja som zasa bol šéfom ochranky počas návštevy pápeža Jána Pavla II. na Slovensku a dostal som za to špeciálne vyznamenanie." Bum... Tak toto ma riadne šokovalo... A potom už debatujeme. O zbraniach, o výcviku nových vojakov, o odvahe, ktorú tento pokojný muž má, o jeho manželke, o ostreľovačoch... a o inom... A potom mi len tak povie medzi rečou (to sú tie zlomové okamihy)... "Ja si myslím, že po tomto všetkom je to ako s vypínačom. Zhasne sa svetlo, keď zomrieš a potom je len tma." Skúsim povedať svoj názor... "Verím, že za týmto všetkým je niečo viac." A po kratučkom čase mi hovorí... "aj ja". A pokračuje... "Mám totiž syna, je veľmi postihnutý. Staráme sa o neho aj s mojou manželkou. Veríme, že to "týmto" nekončí." Úprimnosť. Hĺbka. Pravdivosť... Vykladá ma pred bazilikou v Šaštíne (toto miesto mám nesmierne rád) a odchádza. Podávame si ruky a v duchu mu žehnám. Jemu i jeho drahým... Ktovie, či ešte na seba dakedy narazíme na cestách života...
Náš život je skvelá príležitosť. Môžeme ho prežiť pre niekoho. Naše vzťahy sú odrazom nášho vnútorného sveta. Ak sme v pokoji, ten pokoj z nás vyžaruje a vťahuje do seba aj iných. Ak sme šťastní vnútri, naše šťastie je aj navonok. Prajem vám mnoho pokoja a vnútorného šťastia. Dobrý Boh vo vás verí.
Verím mladým a verím v Radosť.
