Prvý raz som túto otázku položil na chlapčenskom stretku. Chlapci siedmaci a ôsmaci. Rôzne osudy a príbehy... Bolo nás tak okolo dvadsať a zhovárali sme sa. Odzneli takéto slová: "na mojom otcovi si cením to, že je vtipný, má nadhľad, vie ma rozveseliť, podržať, je zdravo prísny... " A aj takéto: "Chcel by som byť ako môj otec." Nebolo to zriedkavým javom... Ale potom prišli i takéto slová od talentovaného chlapca, ktorému oco odišiel, bez toho, aby ho poznal.. "Chcel by som mať otca..." A slová i tých, ktorí dávnejšie i čerstvejšie zažili rozvody a rozchody svojich rodičov... V ich očiach cítiť stratu, ale i nádej... A posledné, čo vo mne zostalo, boli slová chlapca, od ktorého oco tiež odišiel: "chcel by som, aby bol normálny..."
Potom to boli stretnutia so stredoškolákmi i pracujúcimi mladými mužmi. Dve. Na oboch sme sa bavili na podobnú tému. A to, čo tak silne vo mne zostalo, boli slová dvoch bratov, ktorých nechala mama a zostal im len ich oco... "Vždy ma podrží. Stojí pri mne."
A posledné bolo stretko deviatakov a prvákov z kompletných rodín. Tam otcovia dostali vysoké body a bolo radosť počúvať tých chlapcov, ako si ich vážia...
Toľko k tejto otázke. Mne môj oco chýba. Bol to veľký človek a verím, že raz sa s ním stretnem.
Prajem vám pekné dni a veľa nádeje. Pokoj s vami. +
