Sadli sme si na jedno pekné miesto. Počúval som ho. O škole, o tom, ako sa mu tam darí a o tom, v čom je dobrý a v čom by sa chcel zlepšiť. Je toho dosť, čo ho baví a v čom túži rásť. Nie málo... Potom sme sa bavili o jeho rodine. O otcovi, ktorý opustil svoju manželku a tri deti bez snahy o nejakú pomoc pre nich... O jeho priateľovi jeho maminy, ktorého opustila žena, ktorá na nete ponúkala lacný sex... O bolesti, ktorú nosia vo svojich srciach, ale aj o nádeji v to, že predsa len, zlom sa cesta nekončí.
Potom mi hovoril o svojej babke... "Mám ju oveľa radšej ako svojich rodičov. Vždy bola pri mne. Učila sa so mnou. Venovala sa mi. Podporovala ma. Mala ma naozaj rada." Zmäkol mu hlas... "Zajtra má ísť na operáciu. Našli jej rakovinu na vaječníkoch." Ticho. Bolesť, ale oveľa viac láska, ktorá tomuto mladému šikovnému, sympatickému a veselému chlapcovi cez všetku bolesť, ktorá by ho mohla zničiť, pomáhala vstávať a veriť, že láska nie je pocit a fráza a že aj on je milovaný.
Láska si nájde cestu pomoci. Nebránime jej však my?
