Tieto otázky hrajú vo mne už niekoľko týždňov a priznám sa vám, nie je to príjemná hudba. Je však mimoriadne očisťújuca. Je to melódia nádeje, hoci má v sebe mnoho smutných tónov.
„Zomrel nám syn. Bolo to veľmi ťažké. Mal choré srdiečko, ale vďaka Bohu a vďaka tomu, že sme zostali spolu, sme cez to dokázali prejsť.“ Slová muža, inžiniera, ktorý ma jednu sobotu bral do Topoľčian. „Spoločná bolesť spája.“ Slová plné nádeje a pravdy.
„Prvý krát idem touto cestou. Neberiem stopárov, ale Vás som zobral. Čo robíte?“
„Som kňaz, pracujem s ľuďmi a momentálne prechádzam fázou v živote, keď mi pred očami stoja moje zlyhania, s ktorými neviem nič spraviť.“ Otvorená debata o nádeji, o odpustení, o manželstve, ktoré si tento muž so svojou partnerkou po jedenástich rokoch dal cirkevne „do poriadku“, o jeho dcérke, o práci, o tom ako sa usilujú pomáhať núdznejším... o ľudskosti. Veľmi mi pomohli jeho slová.
„Keď niekomu spravím niečo zlé, nedokážem s tým žiť. Musím hneď hľadať spôsob ako to odčiniť.“ Mladý muž, vrátil sa pre mňa. V aute mu to „voňalo“ rybacinou, v očiach dobrodružstvom. Sympaťák z Brezovej so „svákoraganovským“ prízvukom a „mäkčením“. „Minule som na ceste videl malého vtáčika. Mal poranené krídlo, zastal som, aby som ho dal preč z cesty. Vravel som si, ja som Ti život nedal, ja Ti ho ani nemôžem vziať.“ Nádej... Veríte v ňu, priatelia? V akú nádej? Ja sa teraz učím veriť v nádej, ktorá je zakorenená v pravde. Dá sa to? V hĺbke srdca verím, že áno. A ďakujem za ľudí, ktorí ma učia žiť v pravde.
Želám vám pekné dni.
S úctou.
