V týchto dňoch som mal možnosť byť s jednou skupinou dievčat na duchovných cvičeniach – je to čas stíšenia sa, modlitby, uvažovania nad sebou. Bál som sa. Ako im tlmočiť živého Boha, ako ich prijať v ich odlišnosti a sprevádzať ich v ich potrebách? Nuž, opäť som sa skôr učil, ako učil ja...
Chceme a veríme v čistý vzťah pred manželstvom, nechceme sa poddať povrchnému a prázdnemu „šťastiu“, chceme iným pomáhať, chceme sa modliť, chceme slúžiť iným v miere v akej to je možné, chceme byť pre túto spoločnosť prínosom... Chceme. Odvaha. Odhodlanie, plné snov a túžob, ktoré hoci ich presahujú a často krát ich aj krehkosť láme, ony chcú! Vidí sa mi, že toto je bohatstvom tohto sveta.
Chlapci. Boli sme si zahrať futbal. Slušne, bez nadávok, plný zápalu za hru, ale aj vzájomnej úcty. Veriaci kresťania. Sme lepší? Možno si niekedy myslíme, že áno. Ale nevolá nás najprv Ježiš k úprimnej konverzii srdca v túžbe prijať jeho lásku a potom ju v miere v akej sa nám dá, odovzdávať ju ďalej?
Sme tu. Veriaci i menej. Ale verím, že hoci sa strácame (a hovorím sám za seba, že veľa krát...), Boh je tu a hľadá nás, milí priatelia. Stále a verne.
Želám vám pekné dni.
S úctou.
