Mladí muži. Chcú milovať... Mali sme včera stretnutie na sviatosť birmovania. Často krát sú mnohé skutočnosti v Cirkvi brané ako formalita, vyprázdnené. Títo chlapci sa pýtajú a sme pripravení? Nechcú ísť do niečoho, na čo si netrúfajú. Páči sa mi na nich ich úprimnosť. Čo cigarety, „mariška“, alkohol... ako sa máme ku ním správať? Je to v pohode? Je to bežné? Je toto realita? Protirečia jej. Protirečia jej, hoci často krát (tak ako aj ja) prehrávajú. Nevzdávajú sa. Páči sa mi na nich ich túžba po pravde, ktorá nie je formalitou a frázou, ale postojom srdca dennodenne túžiaceho stávať sa lepším a rásť. V čom? V úcte k žene, v úcte k ľuďom okolo, v úcte k sebe. Je to málo? Pre mňa je to dar. Dar toho, že dnes je mnoho mladých, ktorí sa na nás dospelých (často krát sme ako deti...) pozerajú a pýtajú, prosia bez slov a aj tak veľa učia... Nevzdávajme sa ich.
Vo včerajšom Slove Ježiš hovoril, že nás neničí to, čo do seba vkladáme zvonka, ale to, čo vychádza z nášho vnútra. Iste, mnohé nám ubližuje i zvonka, ale asi sa tu jedná o niečo iné. Čo je v tom mojom srdci? Často krát pýcha, posudzovanie, klamstvo, nedopriatie... Čo s tým? Necháme sa pohltiť zlom? Nie!
Dvaja mladí muži. Jeden ide na intrák, chce rásť, chce sa stať šikovným. Ďalší ide do ďalekej cudziny. Sú to dobrodruhovia. Sú odvážni... Nemáme sa aj my, milí priatelia stávať dobrodruhmi dobra, odvážnymi nositeľmi nádeje, ľuďmi súcitu a porozumenia? Verím, že tam je cesta pre každého z nás. Kráčajme. Boh je tu a má nás rád, dáva nám to tak veľmi pocítiť...
Želám pekné dni.
S úctou.
