„Neberiem stopárov. Teba som zobrala, vyžarovalo z Teba akési zvláštne svetlo. Čo robíš?“
Krátko predtým ma Janek, poľský kamionista s nesmierne láskavým úsmevom vyložil v Žarnovici, meste, kde som prežil mnoho pekného a ja som čakal na ceste. Vlastne, pomaly som kráčal ďalej. Krásne auto. „Toto mi určite nemôže zastaviť...“ Opak bol pravdou. A tak čoskoro sedíme v aute s pani R. a zhovárame sa. O pokoji a nepokoji. O živote a Bohu. O nádeji... Vyloží ma v Žiari nad Hronom. Milá, múdra žena. Chápe svoje srdce a snaží sa ho prijímať. Veľmi ma to potešilo. Dakedy musíme byť stratení, aby sme mohli objaviť čaro toho byť nájdení a prijímaní presne takí akí sme. Tajomstvo života, ktorý prúdi v našich žilách...
Kráčam na jedno miesto. Hore. Do malej dedinky. Hľadať a prijať pravdu. O sebe. Dlhá cesta. Vzdávam sa stopovania. Asi mám kráčať sám... A práve v tomto momente zastavuje auto. Mladý muž, ktorý ma pozná. Mladý, šikovný a sympatický. Ide tam, kde ja. Na miesto otázok a odpovedí. Na miesto nádeje. Vezieme sa spolu. Chce zasvätiť svoj život službe mladým. Je odhodlaný. Vie, čo opúšťa, vie, čo stráca a nevie, čo môže získať. Je zaľúbený do Boha láskou úprimného srdca „devätnásteho septembra začínam. Neviem, aké to bude, ale verím Bohu, Láske...“
Viera. Aká? Je potrebná silná, či stačí ten krehký plamienok hlboko vnútri nášho srdca? Neviem, ale som si istý, že Ten, Kto ho tam zapálil, stále a verne nad nami bdie a chráni nás.
Tak ako pani R., tak ako mladého J.
Želám vám pekné dni.
S úctou.
