Mladý muž. Miluje basketbal. Hrá ho dušou i telom. Pred pár mesiacmi sme začali s menšími chlapcami tu zo sídliska hrávať. Snívali sme o tom, že z nich niečo bude. On sám, polosirota a ja katolícky kňaz... Pred krátkym časom sme sa rozhodli niečo pre nich vymyslieť. Turnaj. U nás. Včera mi priniesol poháre. V očiach mal takú radosť, takú chuť konať dobro. Nesmierne ma to potešilo... Zajtra hráme.
„Prepáčte, neruším Vás?“ Mamička jednej Juditky, ktorá tragicky zahynula pri jednej nehode. Bola spolujazdkyňa na motorke. Vodič to nezvládol a ona zomrel. „Viete, začínam pomaly chápať prečo.“ Mamička... Nikdy som jej Juditku nevidel, len som vtedy išiel okolo a dal jej kňazské rozhrešenie... Neviem, ako si ma našla, ale cítim, že nestratila nádej, že chce byť tu a byť tu pre iných...
Dve dievčence. Pekné, sympatické, šikovné vysokoškoláčky. Mohli by behať po svete, mohli by „žiť“, ale ony miesto toho chcú urobiť niečo pre svoje mladšie kamarátky, aj keď od nich dostávajú často krát len nezáujem... „Piatkový večer im pripravím nejaké prekvapenie, aby mali radosť...“, hovorí jedna z nich. Nechcú sa poddať svojim smútkom a sklamaniam a ani strachom z budúcnosti. Za tom im, Janke a Veronike a toľkým iným patrí veľká vďaka...
Prečo byť dobrý? Prečo konať dobro? Prečo sa nepoddať zlu zvonka i z vnútra? Ja sám, kňaz často krát neviem a nemám síl, ale vtedy mi (a verím, že aj vám) Boh posiela ľudí nezlomných v dobre. Za to jemu a aj im ďakujem.
Želám pekné dni.
S úctou.
