V nedeľu ma prišiel navštíviť jeden muž. Miro. Je to bezdomovec. Chodí po Slovensku a Čechách a snaží sa žiť. Pracuje, robí, koľko vládze, ale dlhy ho stále prenasledujú... „Robo“, hovorí mi, „už ma to často krát nebaví, ten výsmech, ale asi najviac to prečo toho všetkého...“ Jeho príbeh je zaujímavý. Zázrak, že sa nepoddal zlu, smrti, alkoholu... „Volali ma minule chalani, aby som ich troška zabavil, a tak som im zahral Mr. Beana.“ Začudovane pozerám, spraví nejaké gesto a chápem... Naje sa, zoberie si nejaké oblečenie, peniaze, aspoň zopár a ide ďalej. „Dostal som typ od Vlada, čo pracuje z bezdomovcami v Kláštore pod Znievom na prácu v Rajhrade pri Brne. Idem tam.“ Odhodlanie, nádej, odvaha. Nakoniec mi dáva krížik na čelo. Ja jemu tiež. „Musím žiť a robiť dobro iným. Veď to od nás Boh chce.“ Kráča, ktovie dokedy a akou cestou, čo všetko ho ešte stretne..., ale som presvedčený, že žije, že neprežíva, lebo si nezúfa, vstáva. Ďakujem Ti Bože.
Rodina v chráme. Prichádzam ku ním. Sme ďaleko od domova, nepoznám ich. Pýtam sa ich, či sú veriaci a či im môžem požehnať: „samozrejme!“ Muž i žena sa potešia požehnaniu pre nich i pre svoje tri deti. Teší ma veľmi tento okamih, toto stretnutie, tak ako mnoho iných, vidiac mladé rodinky, ktoré sa vzájomne milujú. Dar života a nie zúfalstvo. Odvaha milovať sa a byť milovaný... Nádherný Boží dar.
Neviem, či Ježiš chodí medzi vami, ale ja som si istý, že som ho stretol. V Mirovom požehnaní, v radosti manželov, v očiach ich detí a v toľkých iných... Ak by ste ho aj vy, milí priatelia v niekom stretli, pozdravte ho, prosím od kňaza, ktorý hoci ho zapiera, nemôže bez neho žiť. Boh je dobrý.
Želám pekné dni.
S úctou.
