Prečo sú v našom živote momenty strachu a hnevu, prečo sa pýšime svojou pýchou, prečo víťazí závisť miesto podelenia sa, smútok miesto radosti... Prečo? Čo s tým môžeme spraviť? Necháme sa pohltiť tým negatívnym v sebe a v okolí alebo sa postupne budeme stávať znameniami nádeje, dobra... a v podstate ľuďmi?
Mali sme u nás pred krátkym časom prímestský tábor. Trval týždeň, predtým príprava a po ňom ozveny dobra a radosti, ktorú sme tam spoločne zasiali. Radosti z toho, že sme si vzájomne slúžili, hľadali na sebe to dobré a hodnotné a to všetko spoločne. Za jeden povraz... vysokoškoláci, pracujúci, kňazi, deti, mladí, rodičia... Smútok tam nemal šancu. Závisť, zlobu, hnev, klamstvo... nepustili sme ich ku slovu. Veríte, že to je možné? Mňa to naučil moment smrti môjho otca. Čo si odnesiem okrem toho, čo som daroval druhým?
