Pamätám si, ako sme spolu šli do lesa. Spolu s jednou partiou mladých. Opisoval mi svoj život. Pády i vstávania. Zrady i priateľstvá. Na jeho i mojom obľúbenom mieste sme si dali pivko, šli na jeho chatu, zaskákali si na trampolíne a život šiel ďalej.
Občas som mu napísal. Len tak. S povzbudením, s modlitbou. Občas sme sa stretli pred omšou, občas na nej, občas v lese. A život šiel ďalej.
Minulý týždeň mi písal, či by som nemal čas ho vyspovedať. Rád. Prečo nie. Ale on, že už je tomu dvadsať päť rokov. Ale to nevadí. Veď verím tom, že Boh má väčšiu trpezlivosť a lásku, než si vôbec ja len viem predstaviť.
A tak prišiel. Poctivo pripravený s hriechmi na papieri v starej modlitebnej knihe. Poctivo. Úprimne áno Bohu a nie zlu. Jasne. Čestne. A ten pokoj a radosť. To odpustenie je liekom, ktorý duši dáva novú chuť žiť. Milovať. Snívať. Nebáť sa. Ísť za svojimi snami odvážne a bez strachu.
Ďakujem Ti za neho. Žehnaj ho, prosím.
Pokoj s vami. +
