Je to mladý muž, teda skôr ešte len chlapec. Má však v očiach niečo, čo u chlapcov a dievčat v jeho veku nie je zvyčajným javom. Dlho som tomu nerozumel, hoci som z toho dačo tušil...
„S mojím dedom sme chodievali na ryby. To on ma naučil. Boli to najkrajšie chvíle môjho detstva. Lenže môj dedo bol vážne chorý. Niekoľko krát prekonal infarkt. Bol som za ním aj v nemocnici v B. Veľmi trpel.“
Slová mladého muža o jeho veľkom vzore: o jeho dedovi. O tom, ktorý pomáhal jeho bratovi, aby mohol hrávať hokej, ktorý v rodine bol oporou, posilou, vzorom. Jeden muž...
„Lenže raz keď sme išli z rybačky sa to stalo...“
Pochopil som. Slzy boli dôkazom...
„V jednej chvíli dal nohu na pedál a auto sa skrútilo. Kričal som na neho, ale už bol mŕtvy. Rýchlo som stočil auto do priekopy. Zomrel mi pred očami.“
Aké to je prísť o niekoho drahého? Aké to je, keď zomrie priamo pred vami? A čo je to vlastne smrť? Nemáte z nej strach? Nie je ona koreňom vašich existenčných obáv a neistôt?
„Teraz, keď som sám na rybách, viem, že tam je so mnou. Jemu už je dobre. Tam, kde je, mu je určite lepšie...“
Určite. Ponad naše strachy, neistoty, boje i plače, zúfania i pády je obloha, je nebo. Nebo...
Nebojte sa, priatelia uveriť v „to“ viac. Ono to totiž je to skutočné. V to verím.
Prajem vám pekné dni plné pokoja a v mene môjho mladého priateľa...
S úctou.
