Keď bol celkom malý, zomrel mu otec. Pamätal si tú chvíľu. Bol pri tom a plakal... Ako toľko krát plakal nad svojimi priateľmi, čo boli sklamaní, oklamaní a nešťastný...
Túžil sa stať mužom, ktorý iným pomáha. Študoval, ale jeho brat ho bil a vysmieval sa mu. Okrem mamy a jedného kamaráta nemal vôbec nikoho. Ale nevzdával to...
Nemal peniaze, ale tvrdo robil a postupne si ich získal a študoval. Bol najstarší na každej škole o mnoho rokov starší od všetkých ostatných od neho. Vysmievali sa mu. Jeho spolužiaci a aj profesori, ale on kráčal ďalej...
Keď dosiahol vytúženú métu, nevedel presne akou cestou má ísť. Radili mu, on počúval, ale bolo toho tak veľa, že sa zdalo, že cez to neprejde, ale prešiel.
A okrem výsmechu, nepochopenia, samoty, bolesti, chorôb a opustenosti, čo ešte dodať?
Asi len toľko, že jeho sen neskončil, že jeho sen pokračuje, že jeho sen vyjadrený v jednej z jeho mnohých viet prúdiacich z jeho srdca plného lásky je asi všetko...
„Mám len jedinú túžbu a to vidieť vás šťastných tu i vo večnosti.“
Jeho meno je don Bosco.
Jeho rozhodnutím je obetavá láska k mladým, aby dosiahli plnohodnotný a krásny život.
Jeho nasledovníci sú saleziáni a mnohí iní i z radov toľkých mladých, ktorý jeho sen prijali.
Tak ako ja, salezián kňaz.
Prajem vám odvahu a pokoj. Dobro je faktom, ktorý premieňa tento svet na oveľa krajší, než si my len vieme predstaviť.
S úctou.
