Začalo to tak zvláštne. Požiadal ma o scenár na divadlo. Muž, ktorého som v živote nevidel, mi volá a prosí o pomoc. Niečo som mu poslal a tým som to všetko považoval za skončené.
Lenže o pár mesiacov mi znova volá ten istý muž, či by sme nechceli prísť pozrieť ich divadlo, žeby ich to veľmi potešilo a tak... Nuž, išli sme. Mysleli sme si, akí sme dôležití hostia a ako sme veľmi potrební... Nuž omylnosť naša každodenná...
To divadlo hovorilo o láske ako o tom skutočnom zlate, ktoré robí človeka šťastným. Bolo jednoduché a plné radosti. Sála plná divákov spontánne reagovala a potleskom odmeňovala výkony mladých hercov i výkony speváckeho súboru dôchodcov, ktorí vhodne dopĺňali predstavenie.
Na konci toho všetkého vystúpil on, starší pán a hovoril len pár slov. Tie neboli vôbec dôležité. Oveľa krajšie boli jeho oči. Vyžarovala z nich neopísateľná neha muža, ktorý celý život slúži... Bol to moment, keď som mal pocit, že konanie dobra je tou najkrajšou radosťou, čo môže človek robiť. On starší pán (má takmer sedemdesiat päť rokov) viedol skautský krúžok, bol v tej dedine starostom, je kostolníkom a toto bolo už jeho deviate divadlo. S mladými to nacvičil sám. A s hrdosťou o nich hovoril. S veľkým citom a jemnosťou bolo pripravené aj pohostenie, kde znovu mali miesto mladí herci (takmer desať členná skupina) i starší speváci. Radosť...
Milí priatelia, čo po nás zostane? Aký bude záver nášho života? A ak by tento deň mal byť mojím posledným, čo by som ešte rád stihol?
Videl som šťastného muža, ktorý robí šťastných iných. Nehovorilo sa tam o ťažkostiach. Nie. Skôr naopak žilo sa tam nádejou. A tú prajem aj vám, milí priatelia čitatelia.
S úctou.
