Nasadli do toho istého kupé. On, ona a ich malý A. Rozložili si veci a začali spoločne „džavotať“. Jedna zdanlivo obyčajná rodinka. Malý A. si vypýtal PSP a začal sa hrať. Oco komentoval jeho výkony a mamina občas prehodila do toho pár slov. Zdanlivo obyčajná rodinka, až kým...
„Daj si to dole. Neboli ťa to?“ Malému A. odlepovali z jeho maličkej rúčky leukoplast, ktorý tam mal. Tváril sa hrdinsky, ale bolo vidno, že ho to dosť bolí.
Mamina potom vytiahla niekoľko A4 z výsledkami z operácie, na ktorej boli spoločne so svojím malým synčekom. Z kontrol, vyšetrení a dookola... Zvláštne, že popri tom dokázali žartovať, pokojne sa zhovárať a svojou láskavosťou a dobrotou prechádzať cez (zrejme) nie príliš dobrú zdravotnú situáciu svojho synčeka... Pokoj.
„Mami, nechajte ma chvíľu samotného, musím premýšľať.“ Malý možno päťročný „štuplík“ vyšiel z kupéčka a dospelácky zavrel za sebou dvere, aby mohol byť sám so sebou. Ktovie, čo mu hmýrilo v jeho malej hlavičke...
Celú dobu bolo cítiť, že sa majú radi. Možno práve tá jedna z tých tak veľmi potrebných prísad nášho života, naša sestra bolesť ich väčšmi zblížila. Ktovie, to sa asi nikdy nedozviem.
Prajem vám blízkosť ľudí a prijatie.
S úctou.
