Temná obloha nad nami ako hustá opona zakrývala naše mestečko. A my pod ňou. Modliaci sa a prosiaci za deti, ktoré neuzrú svetlo sveta, za ich mamy, otcov, príbuzných, lekárov... Bez slov odsudozvania, skôr naopak s túžbou po ich šťastí, po živote. Veľmi silné.
Vietor sa opieral do korún stromov a hlasy čítajúcich jednotlivé zastavenia sa v ňom často krát strácali. Zvláštne, že zostali znieť práve tie vety, ktoré nás nechávali ponorených v tichu. Slová o zrade, sklamaní, bolesti a smútku, ktoré zostávajú. Ale nielen tie...
Krúpobitie na záver. Po tom, ako sme sa rozišli, to začalo... Hustý dážď, krúpy... Aj my sme sa rozišli do bežného dňa. Do rodín, do práce, do služby. Čosi silné však zostalo. Tá túžba bojovať o život. O život tých, ktorí ešte nevedia hovoriť. O život tých, ktorí nemôžu, nevládzu, boja sa... hovoriť. Žiť. Nie prežívať. Aj dnes.
Pekný deň.
