Dlho sme sa už neboli len tak túlať, ale dnešok bol ten deň, keď sa nám to podarilo. Boli sme piati. Chalani skejťáci, trochu umelci a ja, salezián kňaz. Prechádzka, pohodička, troška vínka, nejaké tie dobroty, skrátka fajn a naše obľúbené miesto. Jeden kríž, jedna lavička, jeden výhľad, slniečko, ticho, les... pokoj...
Najprv sme počúvali hudbu a seba navzájom. A potom len seba. To, čo kto prežil a najmä jeden z nás, mimoriadne talentovaný mladý muž, skejťák a v mnohom obdarovaný toľkými peknými darmi. Delil sa s nami o svoje zážitky z leta, pri ktorých sme sa riadne nasmiali. Strávili sme tam nejaký čas a potom sme sa pobrali opäť domov, na naše sídlisko. Išli sme okolo jedného krásneho miesta. Okrem toho pekného tam bolo aj množstvo smetí a on sa vybral ku ním... "Kam ideš?" Pýtali sme sa ho, chystali sme to totiž obísť. On išiel tam a začal ich zberať, prázdne fľaše, smeti a iné... Pomáhali sme mu. Vrece bolo deravé, a tak ho vystužil umelohmotným tanierom. Plné až po okraj bral dolu... Potom si všimol krásne kvety a začal ich zbierať. Jeden po druhom a vytváral harmóniu krásy z tých lúčnych nádher. Jednu za druhou... "Dám ju mamine. Taká kytica ju poteší." V jednej ruke odpadky, v druhej dar...
Zabudol si ju u nás. Možno mu ju dám a možno jeho dar pôjde inej Mamine, tej, ktorá na svoje deti dáva pozor...
Ďakujem Ti za nich i za neho, za jeho pozornosť, dobrotu srdca a lásku.
S úctou. +
