Bol som v B. a čakal som na vlak domov. A keďže som mal ešte troška času, tak som sa išiel prejsť. Ako som sa tak túlal, ocitol som sa na Hlbokej. Pomaly a pokojne som tou cestičkou kráčal hore. Nejako som sa dostal až hore a našiel som tam jedno krásne miesto. Tiché. Plné pokoja, modlitby a vďaky. Miesto, kde sa mladí ľudia modlili (vtedy tam boli len mladí). Uprostred bola socha Panny Márie (verím v jej príhovor "tam hore" za každého z nás). Pokoj. Mladí tam boli a zverovali svoje životy a srdcia Tej Najkrajšej... Zostalo to niekde hlboko vo mne...
Po ceste na vlak pribehol ku mne jeden mladý muž. Poznáme sa. Písali sme si. O láske... Čo vlastne láska je? Určite to viete. On tiež. Verí v takú lásku, ktorá je verná, prijímajúca a stála. Po takej túži a takú sa usiluje žiť. Mocnejšiu, hlbšiu, krajšiu... Zápasí o ňu. Verne. Poctivo. Vytrvalo.
Vo vlaku stretám jednu svoju kamarátku. Zarozprávame sa. O čom? O láske. O tej, ktorá dokáže prijímať a nie súdiť. O láske, ktorá hľadá v tom druhom to dobré a dáva mu nádej. Nie trest, nie odsúdenie, nie zúfalstvo, nie klamstvo, ale nádej... O kráse ženského srdca. Milujúceho a prijímajúceho...
Večer sa ideme prejsť s jedným mladým mužom. Je to čerstvý inžinier. Plný ohňa, plný života a dobrodružstiev (rozpával mi o jednom stope, ale to možno niekedy inokedy...). Pýta sa ma, či je normálny, ak verí v čistú a úprimnú lásku. Ak nemal "lásku" na jednu noc... Ak túži milovať nezištne a čisto. Takmer sa mu v očiach ligocú slzy... Je mu ľúto toľkých zranených a smutných... Má veľké a krásne srdce, ktoré túži byť darom, ktoré je tak veľmi miluúce...
Je to len niekoľko slov. Možno napísaných kostrbato, ale verím, že tí, o ktorých som písal, svojím životom píšu omnoho krajšie. Preto aj vás túžim povzbudiť k láske. K tej, ktorá verí v Boha, ktorý je jej Najkrajším Prameňom a ktorá s trpezlivosťou a dôverou prijíma seba, aby mohla byť dobrá ku tým druhým.
Verím mladým.
