Išli sme spolu na cyklovýlet. Bolo nás asi štrnásť. Po ceste sme sa zastavili u starej mamy dvoch našich mladých kamarátov. Pár slov, úsmevy, požehnanie a cesta pokračuje...
O pár domov ďalej vstupujeme dnu. Do krásneho domu s veľmi dobrými ľuďmi, ktorí nás prijímajú. Ideme do detskej izby. Na stene množstvo fotiek, obrázkov... a v posteli úbohá ľudská bytosť. Krásne mladé dievča od narodenia pripútané na lôžko bolesti. Vnímajúce nás, svet, ale bez možnosti reagovať... Bolesť. Ostávame tam. Aspoň chvíľu. Aspoň na pár minút sa spolu modlíme, snažíme sa vyžiariť energiu lásky a radosti, ktoré sme dostali ako dar... Mladí, starší... Je to tajomné prepojenie medzi tými, ktorí napriek všetkému veria v život, v lásku, ktorí dúfajú...
Mladí sú mi povzbudením. Mnohí z nich nachádzajú v sebe túžbu odkrývať sa pre život, dávať sa iným a rozvíjať svoje dary a schopnosti. Aj v to popoludnie ponúkli kus svojej mladosti pre tú, ktorá túto možnosť nedostala... Nie je v tom cesta aj pre nás? Učiť sa stávať darom?
Prajem vám pokoj v srdci.
S úctou.
