Myslel som si, že už veľa viem. Že môžem byť tým, ktorí radí a slúži. Oni, mladí ma však naučili a učia tak nesmierne veľa, že sa cítim ako prváčik na základnej škole...
Vzájomnej úcte jedných voči druhým bez súdenia sa, odsudzovania a hľadania na sebe chýb. Učia ma, že môžeme byť medzi sebou rovní a že sme rovnako milovaní a že môžeme aj my milovať, slúžiť a konať dobro a to nezištne, verne a veľkodušne bez nároku na pochvaly a odmeny.
Reflexii nad životom. Pozastavením sa nad tým, o čom je celý život, nad jeho zmyslom, nad tým "prečo" toho celého, nad zmyslom bolesti, strachu, smrti, ale i snov, života, lásky, služby... Sú naplnení nesmiernou múdrosťou srdca, ktoré cíti a vidí, ktoré sa nechá užasnúť a snívať a ktoré sa necháva nadchnúť aj pre náročné rozhodnutia a presvedčenia.
A učia ma citlivosti srdca. Na tých, ktorí sú núdzni, neprijímaní, nepochopení, odsudzovaní, na okraji rodín, spoločnosti i vzťahov. Učia ma tomu, že sa im dá pomôcť a že oni po tom nielen reálne túžia, ale aj hľadajú spôsoby ako. Toto je skutočnosť a o tomto by som mohol písať hodiny i dni.
A nakoniec ma učia, že Ty, Bože si Láska. Si plný súcitu a prijatia, plný nádeje i nehy, plný dobroty a úcty. Nemôžem napísať iné, než len "Ďakujem Ti za našich najdrahších mladých."
S úctou, ja, Robo, salezián don Bosca, ktorý má len jeden sen... ich šťastie.
Verím mladým.
