Spoznal som ho už dávnejšie. Bol tichý, nenápadný, hanblivý... Skromný chlapec, ktorý už na škole poznal, čo je utrpenie, výsmech. A doma čo sú hádky. A predsa... V jeho srdci stále bola túžba po živote. Zvláštne, ako sme sa spoznali. Cez pár rozhovorov. Dostal od nás ponuku. Začať pracovať v mediálnom tíme. Bola to pre neho výzva. Naučil sa pracovať s fotoaparátom, s kamerou, hrať na gitare, spievať... Naučil sa nebáť sa. Naučil sa byť sám sebou. Dnes má v sebe veľkú chuť žiť. Práve dnes pracuje na klipe spolu s jedným mladým talentovaným raperom, natáča na kameru pre mestskú televíziu a aj pre saleziánske programy, fotí pre školy a aj pre seba... A ešte jedno sa naučil. Žiť pre iných. Pre tých okolo seba. A to si na ňom cením asi najviac a za to za neho ďakujem.
Dievča. Najprv len tak chodiaca medzi nás. V očiach niečo, čo by sa dalo zadefinovať ako obrovské odhodlanie. Až taká bláznivá túžba žiť. Opeknela. Objavila v sebe krásu svojej ženskosti a v tej kráse nádheru svojho srdca. Toho srdca, ktoré sa rozhodlo ísť cez leto na misie. zobrať si na starosť organizovanie rôznych akcií a projektov, ale i bežnú službu tam, kde treba. Opeknela. Ešte raz to píšem. A to nielen krásou vonkajšou, ale predovšetkým krásou svojho "ja". Ja jednej výnimočnej ženy z obyčajného sídliska a mesta. Má sen. Má chuť žiť a dáva ju ďalej. Skromne, verne, odhodlane. Tie oči to už vtedy vraveli... A preto dnes tak viac ďakujem aj za ňu.
Prajem vám chuť žiť. A žiť je žiť pre niekoho. A to, priatelia môžeme každý jeden z nás.
S úctou.
