Mal svoje domáce. Pofajčieval marťanov a stál tam medzi ostatnými. Veľa toho nenahovoril. Zoznámili sme sa. Bavili sme sa medzi sebou. Ale úprimne som bol zvedavý, kto to je, nuž, človek nikdy nevie, koho stretne a čo sa môže od neho naučiť...
A tak sa mi predstavil. Má dvadsať päť rokov. Žil u nás na Šípku. Ale pred piatimi rokmi sa presťahoval inde. Prečo... Skúsil som sa ho spýtať. "Neznášal som feťákov." Už len táto reakcia ma privádzala k ďalším otázkam... "Áno, poznal som z nich mnohých. Vyrastali sme spolu. Najprv to boli normálni chlapci, potom začali s toluénom a iným... A tak som ich bil hlava nehlava. Mlátil som ich, aby s tým prestali. Keďže sme boli kamaráti, brali to. Necítili bolesť, nepamätali si ju. Len potom sa pýtali, čo sa stalo. Bil som ich, aby som im pomohol. Niektorým to ale nepomohlo, drogy ich zabili. Niektorí sú vo väzení. Ale asi trom to pomohlo. Prestali. Majú rodiny, normálny život."
Opäť a raz som sa učil. Ľudskosti, hľadaniu ciest, nádeji. Verím, že v každom z nás je skryté dobro a že ho nie je málo a že sme povolaní odkrývať ho hlavne v sebe, ale ak sa dá, pomáhať aj iným ho odkrývať v ich vnútri. A verím, že ak na tejto ceste vytrváme, zanecháme kúsok šťastia a radosti vo svojom srdci, ale verím, že i medzi ľuďmi okolo nás. A verím, že toto má zmysel, aj keď je to ťažké a bolestivé.
Ďakujem Ti i za neho a za toľkých, ktorí neprestali veriť v dobro a konať ho.
s úctou +
