"Ty si tu farár?" Tak znela jedna z jeho úvodných otázok a po nej prišiel jeho príbeh počas ktorého sme sa prechádzali po asfaltovom ihrisku neďaleko. Pridŕžal sa celú dobu bicykla. A začal...
"Tri roky som bol narkoman. Bral som ťažké drogy a nemal som prečo žiť. Raz, jedného dňa som sa predrogoval a vyskočil som z okna. Bol som niekde medzi nebom a zemou. Mal som zomrieť, keď v sne som videl moju starú mamu a počul, ako mi povedala, že ešte nie, ešte mám zostať, ešte nemám zomrieť, ešte mám žiť. Čo si myslíš, môže to byť pravda?" Odpovedal som mu, že áno, že verím, že je to pravda, že cez sny dostávame znamenia, ktoré pre život tak veľmi potrebujeme. Pokračoval ďalej, o tom, ako sa liečil, o tom, ako bol na vozíku... "Dávali mi lieky proti bolesti, ale prestal som ich brať, lebo v nich bolo ópium. Nechcel som už drogu ani vidieť. Začal som túžiť po živote. Dostal som sa z toho, dnes chodím, hoci v kolenách, v nohách i v rukách mám šróby, ale žijem. Dnes som si bol zajazdiť na bicykli tu po okolí. Je to krásne." V jeho očiach som videl ten život. Oči mladého muža, ktorý dostal druhú šancu a chopil sa jej. "Za posledné tri roky mi zomreli pätnásti kamaráti, prefetovali sa. Za posledné tri mesiace traja." Táto veta prebodávala srdce... Potom som ho zoznámil s chalanmi, čo robia v skateparku úpravy, aby tam mohli chodiť deti, rodinky i oni si zajazdiť a dohodli sa na spoločnej brigáde. "Rád prídem a možno sa aj v kostole stavím."
Rozlúčili sme sa. Podali sme si ruky. Pôvodne som išiel zberať lipové kvety. Myslím, že v ňom som dostal viac než to. Zažil som opäť ďalší zázrak. Ďakujem.
S úctou +
