Tvrdý výcvik. Skúsili sme si aké to je byť na vojne. Hneď na začiatku ťažká túra, takú dlhú asi nikto z nich nikdy neprešiel... Chlapci na začiatku puberty a pubertiaci sa však nevzdávajú... A tak nácvik pochodovania, klikovanie, drepovanie, brušáky... A iné tvrdé skúšky. Šomranie? Nie! Vzdanie sa? Nie! Jasné rozhodnutie... A tak pokračuje v súťažiach, kde môžu ukázať, čo v nich skutočne je. A je tam toho dosť. Je tam hrdosť, odvaha, sny... Je v nich veľmi veľa. A toto mohli dokázať i druhý deň, keď od rána sú disciplíny, v ktorých medzi sebou súťažia v rozličných schopnostiach. Zlepšujú sa v bystrosti, sile, vytrvalosti... A v iných. Je len jeden vítaž, ale v podstate vyhrávajú všetci. Premáhajú svoju lenivosť, poddávanie sa sklamaniu, znechutenie... Silnejú!
Verím, že keď na posledný deň nášho tábora ďakujeme za všetko pri sv. omši, už to nie sú tí istí chlapci. Už nie... Stoja tam pred nimi otcovia, mužovia... Lekár, hasič, podnikateľ, policajt, športovec... a tí im podávajú ruky. S hrdosťou. S odvahou. S nádejou. A v nej je cesta. V nej je cesta pre nich, pre ich rodiny, pre túto spoločnosť. Vyberiete sa po nej ešte niekto? My na nej kráčame a to spoločne.
Verím mladým. Verím v "To viac", čo je v nich.
