Každý má asi svoje temné chvíľky. Na niekoho doľahnú viac, na niekoho menej. Ktovie prečo a kedy? Toto som ešte nepochopil. Asi aj on mal ten piatok okolo jednej ráno takú chvíľku. Zvyčajne mám phone vypnutý, ale tento raz Bohu vďaka nie...
"Robo, mňa to už nebaví. Ja končím. Nemám tu prečo byť." Toto bolo veľmi drsné. Hovorili sme. Snažil som sa s ním udržiavať kontakt. "Ako to vyzerá tam hore?" Odpovedám mu, že je to tam plné radosti, svetla, nádeje, nehy, dobrých ľudí... Prosto krása. "A tam dole?" Smútok. Zúfalstvo. Beznádej. Prázdnota... Ešte pár slov a zložil. Hneď so mu písal, že mi na ňom záleží, že ho mám rád. A od neho správa, že to nemá zmysel... Modlil som sa. Prosil a písal. Jednu za druhou. Až kým sa mi neozval a nezdvihol znova svoje srdce k nádeji. Bohu vďaka.
Koľko je toho podstatného v našich životoch? Koľko vecí potrebujeme, aby sme si nimi naplnili srdce? Koľko peňazí zaplatí ľudské šťastie? Koľko slov nám naozaj dá znovu chuť vstať a žiť? Koľko? Dnes ďakujem za novú nádej pre neho a verím, že i pre iných.
S úctou.
