„Chcela by som sa vás spýtať jednu vec, ale je to také diskrétne“, zahovorila, ale o chvíľu sa pýta jedného Martina, s ktorým sme išli na koncert mladých, ktorých poznáme „nevieš, kde by som tu zohnala trávu?“
Zastavil som sa pri nich. Boli pri futbalovom ihrisku, neďaleko plochy, kde dospelí veľmi svoje deti nevodia... „Chlapci nejdete si zahrať futbal?“ Veľmi im nebolo do reči. Neskôr zo seba vyhŕkli „chodíme si zabehať len keď nás policajti naháňajú...“ Bolo mi smutno.
To sú obrazy pekla smútku, zúfalstva, sklamania... Verím, že nie beznádeje. Nádej tá je vždy.
Inými obrazmi sú pre mňa šiesti mladí muzikanti, ktorí svoj čas venujú zdokonaľovaniu sa, aby mohli potešiť iných a medzi nimi aj pani organizátorku miestneho kultúrneho leta „neverila som, že tak blízko nás je niečo tak skvelé.“
Alebo dievčatá, čo svoj čas venujú prípravám na tábor... Chlapci, ktorí idú osadiť kríž na kopci na pamiatku svojho zomrelého kamaráta... Či mladí, čo sa vedia slušne a čisto zabávať... Toto je nebo, priatelia. A prosím nehovorte, že sa vás to netýka. Toto je otázka prežitia. Čo im ponúkame? Nádej či zúfalstvo? Vieru či pochybnosti bez konca? Lásku alebo manipulujúcu nenávisť?
Je v nich schopnosť i túžba sa rozhodovať zodpovedne.
Je v nich schopnosť a túžba vyberať si ťažšiu cestu.
Je v nich schopnosť a túžba milovať nezištne núdznych.
Je...
