Mali sme už predposledné stretko. Pomaly sa nám končí ten čas prípravy a blížime sa k tomu vysnívanému dňu pre nich, na ktorý sa i ja teším. A tak, keď som sa ich tak pýtal ako sa majú a čo zažili, či zažívajú, tak sa ona, veľmi vzácna žena rozhovorila...
"Ponáhľala som sa domov. Máme toho teraz tak viac. A ako som tak išla autom, zrazu som videla, ako na cestu padla z bicykla jedna pani. Tvárou na zem. Jedno auto ju obišlo. To bolo strašné! Zastavila som. Vložila som ju k sebe do auta. Tvár mala ešte od krvi a bola doráňaná. Za mnou šiel jeden cyklista. Ten jej zobral bicykel a zaviezla som ju domov. Našťastie bola v poriadku..."
Žiadne chválenie sa. Ukazovanie na seba. Žiadna ľahostajnosť ani nezáujem. Úcta. Súcit. Pomoc. V tom vidím cestu. A o to viac sa teším, keď vidím ich (a nielen ich) lásku. Nech kvitne. Nech svieti. I dnes i naveky.
Majte pekné dni. Pokoj s vami. +
