„To ste Vy“, hneď druhý stop ho bral muž, ktorý ho takmer zabil pred krátkym časom. Zrazil ho, keď išiel na bicykli a on mal teraz sedieť v jeho aute... Celkom zvláštna zhoda okolností.
„Keby som Vás vtedy lepšie trafil, už som mohol sedieť“ a môj prostoreký priateľ dodáva „a ja ležať...“ Celkom fajn debata...
Ďalší stop bol muž, ktorý sa rozhovoril o svojom živote, o poli, ktoré mal rád a bolo jeho vlastné, a predsa mu ho zobrali, o žene, ktorá mu pred toľkými rokmi ušla preč... „to sa nedá zabudnúť“, o tom, ako jeho priateľ chodí po erotických salónoch, aby zháňal pekné dievčatá pre svoj podnik, o tom, ako jednej psychicky ublížil... Muž, ktorý mal v očiach smútok a vedel ho čítať i v očiach môjho priateľa... Vedel a nesúdil... „Keby som mal viac času, rád by som s Vami pokecal“, hovorí mu na kruháčí v jednom meste, kde mu podávajúc ruku želal pekný stop...
O čom mi ešte rozprával? Napríklad o známych, ktorí mu zastavili a potešili sa stretnutiu s ním ako s človekom a azda aj priateľom... o dobre a nádeji, ktoré sú také krehké, a predsa živé... O živote... O živote.
Ďakujem Ti milý priateľ, že si so mnou pozdieľal kus svojho života i srdca a aj im vďaka...
