Možno to bude znieť zvláštne, ale verím, že Boh je blízky človeku práve v ľuďoch okolo neho. Dakedy nás práve títo naši blízki učia pokore, trpezlivosti, vernosti... Dakedy nehe, láskavosti, dobrote... Láska Božia sa prejavuje v tej ľudskej, práve vo chvíľach, keď máme pocit, že "toto už nedokážem..." Vtedy tá pomocná ruka, zopár slov, úsmev, povzbudenie sú tým najlepším liekom...
V Evanjeliu je jedno podobenstvo, ktoré mi je veľmi blízke (nečakal som, že tento týždeň bude ešte bližšie...) Hovorí sa v ňom o tom podstatnom. O tom, čo je to hlavné, dôležité, o tom, čo má cenu... Jeden muž zostáva sám, okradnutý, zranený, opustený... Toľkí idú okolo neho nevšímavo. Nemajú čas. Majú pred sebou dôležité povinnosti... Až nakoniec sa zastavuje jeden. Práve on má v sebe súcit a milosrdenstvo. Jeho srdce je plné nehy a dobroty. A pomáha mu, "stará sa o neho". Spraví všetko, čo je v jeho silách, aby mu uľahčil, pomohol...
Silno sa ma dotýka toto Slovo. Je také blízke nám, ľuďom, ktorí sa často krát pýtame "prečo?". Je to Slovo nádeje, tej, že nie sme tu sami, že je tu niekto, kto si nás všimne, podá ruku a pomôže. A že takými môžeme byť aj my, pre iných... Tak ako mladí animátori pre deti na táboroch, kde im veľkodušne slúžia, darujúc svoj čas, talenty, schopnosti... Obetujúc svoju únavu pre nich. Stávať sa ľuďmi sa učíme na ceste lásky, ktorá je službou blžnemu... Verím, že toto je cesta...
Ďakujem.
Verím mladým.
