Toto nie sú slová z nejakého príbehu. Sú to vety jedného mladého muža, s ktorým som sa rozprával včera večer, keď prišiel z domu na intrák. Vyzeral nahnevano a tak sme sa išli porozprávať. O víkende... Pri jeho slovách som si uvedomil, ako silno dokáže Boh vstúpiť do života človeka, ak ten mu povie svoje: "príď". Možno to zneje absurdne a ktovie ako ešte, ale verím, že Boh sa každému z nás prihovára. Každý deň akoby klopal na dvere nášho srdca a pýtal sa: "máš čas? Poď si pokecať. O Tebe, Tvojich radostiach, o škole, Tvojej priateľke, strachoch... poď. Nemusí to byť nadlho..." Aká býva naša reakcia. "Prepáč, nemám čas. Práca, vzťahy, deti, povinnosti..." Utekáme pred svojim tieňom a ten sa nám smeje. A my sa často krát strácame. Blúdime. Ale nemusí to tak byť. Môže to byť inakšie. Niekedy sa stači zastaviť a počúvať...
"Požehnaný človek, čo sa spolieha na Pána, Pán bude jeho oporou. Bude ako strom zasadený pri vode, ktorý k potoku vystiera svoje korene, nebude sa báť, keď príde horúčosť, jeho lístie zostane zelené, ani v suchom roku nebude mať starosti a neprestane rodiť ovocie." (prokok Jeremiáš 17, 7-8)
Želám pekný deň.
