Toto bolo Slovo, ktoré som dnes čítal. Slovo aktuálne, chytajúce za srdce a posilňujúce presvedčenie o tom, že Bohu môj život nie je ľahostajný... Keď som v sobotu skoro ráno cestoval na svadbu svojho bratranca, s ktorým sme ako deti navystrájali nenavystrájateľné, kráčal cestou na autobus za mnou jeden opilec. Nepociťoval som strach. Bol som ponorený vo svojich otázkach, a tak som ho nevnímal ako ohrozenie, skôr ako človeka, ktorý chce aspoň na pár minút s niekým byť, aby pocítil, že je niekým, že jeho život nie je nezmyslom.
Strach. Z čoho alebo z koho? Z minulosti, ktorá kráča za nami ako tieň? Jedna pani, ktorá chodí sem ku nám na sv. omše je pre mňa úžasne inšpirujúcou ženou. Usmieva sa. Jej radosť z bytia je hlboká. Má prečo a pre koho žiť. Odpoveď na strach? Je ňou láska ku konkrétnej osobe v jej úplnej všednosti?
Dobrodružstvo života. Na ceste ku plnosti života nekráčame sami a ani opustení. Verím, že sme povolaní byť objaviteľmi neobjaveného a milovať spôsobom nám vlastným. Výčitky ako hlas vnútri zo strachu nie sú cestou k pravde a ani ku šťastiu. Zostávajú, aby nám klopali na srdce a aby sme sa nebáli byť. Máme totiž prečo. Verím, že dobrý Boh nás stvoril z lásky, aby sme túto lásku dávali všedne i nevšedne. Hlavne verne.
