Pred niekoľkými mesiacmi som mal úraz na kolene. Ležal som na izbe. Zaklopal niekto na dvere. Čakal som nejakú bežnú návštevu. Vo dverách sa zjaví staručký kňaz. Operovaný na prostatu, nahluchlý...
"Priniesol som Ti kávu. Spravil som ju pre Teba. Bude Ti chutiť."
Zostal som prekvapený. On? Mohol by si prísť sťažovať si na svoje bolesti, spojené s umelým vývodom, ktorý má. Deje sa však niečo úplne iné. Starý spolubrat kňaz prichádza a pýta sa ako sa mám, zhovárame sa, povzbudzuje ma...
Nie je to zvláštne v tomto svete? Vo svete, ktorý oceňuje len výkon?
A predsa ľudskosť je o tom, že sme najprv ľudmi. Osobami, milovanými a učiacimi sa milovať. Kdekoľvek sme a čokoľvek robíme. Vo všednosti každého dňa.






