Mali sme možnosť byť v tichu. Modliť sa. Uvažovať nad svojím životom. Nad tým, na čom stojí, čo je v ňom podstatné a čo nie. Chceli počuť pravdu. Nie lacné klamstvá o bezstarostnosti a nezmyselnosti ich života naplnené strachom a smútkom. Chceli a celým svojím srdcom túžili po pravde, aby sa ich dotkla. Tou pravdou je Boh, ktorý človeka miluje a prijíma vždy a verne.
Bolo to ťažké... Stíšiť sa a pozerať sa do svojho srdca. Na jeho pohnútky a otázky s úprimnosťou a bez pretvárky. Úzka cesta. Pevná skala... Vernosť životu a obrovská trpezlivosť...
Priatelia, mladí chcú byť dobrí! Je v nich toľko krásnych túžob a snov niečo dokázať, niečo pekné po sebe zanechať, vybudovať pekné a trvanlivé vzťahy, rodiny a manželstvá, spoločnosť... Pomôžeme im v tom? Nebuďme, prosí voči nim ľahostajní. Oni nás potrebujú. Potrebujú živé osoby – nie dokonalé počítače, nástroje, dokumenty..., ale ľudí, ktorí ich chcú milovať. Ľudí, ktorí v nich chcú vidieť nádej a radosť pre ich životy. Čo s tým spravíme? Verím, že dobrý Boh, v ktorého sa snažím veriť, aj naplnený svojimi chybami nám dá dar odvážnych sŕdc a veľkej lásky. V to verím, priatelia.
S úctou, salezián, kňaz.
