„Tak sa vidíme zajtra.“ Slová jedného dievčaťa, ktoré v sobotu prijalo Božie odpustenie. Zriekla sa zla. Zriekla sa bolesti, strachu, smrti... Zriekla sa pekla a s odhodlaním vykročila k nebu. V nedeľu sme sa skutočne videli na sv. omši, keď išla na prijímanie so svojou mladšou sestričkou, držiac ju za ruku. Hoci som si len matne pamätal jej tvár, vedel som s istotou, že to je ona...
„Verím...“ ako ťažko a zároveň s akou radosťou interpretujem slová muža, ktorý v živote zažil nesmiernu bolesť straty jedného so svojich najbližších. So slzami otca v očiach, s bolesťou v srdci verí, modlí sa a dúfa, že nebo, naša skutočná vlasť už je plnšia o jeho milovaného syna... On verí. Ja verím spolu s ním. Verím.
Po desiatich rokoch... Sadá si vedľa mňa. Muž. Pevný. Slzy v očiach. Toľko bolesti v jeho srdci a taká nesmierna túžba prijať Božie odpustenie. Slzy ľútosti... „Ja viem, že za mňa zomrel...“ Toto ma dostalo. Hlboko... Ja to tiež viem... Odpustenie. Ako kňaz ho rozhrešujem a dávam mu malý ruženček: „Nech Vás chráni naša Mamička a modlite sa prosím aj za mňa...“ Odchádza, podávajúc mi ruku plný života. Uveril v nebo. V to, čoho sa tak dlho bál a je šťastný...
Priatelia, láska je rozhodnutie, ako včera povedal jeden mladý muž. A Boh – v to pevne verím – sa už rozhodol. Chce nás milovať bezhranične, verne, stále... Doslova nás prosí, aby sme jeho lásku prijali... Tak sa nebojme...
Pekné dni.
