Chcel sa rozprávať. Už deň predtým, ale vyšlo nám to až v piatok pred nejakou dobou. Najprv jedna oslava, potom koncert s dramatickou situáciou, ktorá bola úplne zbytočná a potom hore na "našom" kopci z výhľadom na "naše" mesto...
"Včera to bol asi najhorší deň môjho života." Prečo, pýtam sa... Viem, že vzťah medzi ním a jeho rodičmi je prinajmenšom zvláštny. Žije totiž len so starými rodičmi a jeho rodičia žijú s jeho bratom v inom meste. "Bolo to zlé. Mama bola celý deň preč, vôbec sme nevedeli, kde je. Prosto zmizla. Volala, že je u babky u nás doma, ale tam nebola. Až večer prišla domov. Kde si bola, pýtam sa jej? Prečo si sa neozývala? Klamala. Vedel som, že ju videli v jednom bare u nás. Celý deň tam strávila. Až potom si to priznala. Po tom všetkom, čo pre ňu oco robí, po všetkých tých dovolenkách. Po tom všetkom. A tak som jej povedal, že ak sa to bude opakovať, už nie je moja mama. Prosila ma o odpustenie. Je toto vôbec možné?"
Toto vo vás zostane i po dlhej dobe. To sa len tak nedá obísť, že "stáva sa". Poznám ho a vnímam jeho rast. Túži ísť na vysokú školu. Zamýšľa sa nad sebou, nad tým, čo sa v ňom deje, nad svojimi rozhodnutiami a hľadá cestu. V dôvere v Boha i v seba. Túži prežiť život, ktorý je hodnotný a ktorom zanechá za sebou stopu dobra. Verím v neho.
Ďakujem Ti za neho i za nádej, ktorú aj cez tohto mladého muža zasievaš v jeho okolí.
S úctou. +
