Po ceste som stretol troch našich mladých. Ani nie tak z kostola, ako zo sídliska. Tamarka, Maťo a Janči. "Mám pre vás jednu výzvu." Oznámil som im. "Idete do toho so mnou?" Pýtali sa o čo sa jedná. Nevedeli. Riskovali a prijali ju a s ňou myslím oveľa viac.
Prišli sme ku nej. Bola doma. Nasledujúci deň mala ísť na operáciu. Bála sa. Modlili sme sa svojim spôsobom spolu s ňou. Tamarka zaspievala pieseň, ktorá ju dojala k slzám, Maťo hádzal svoje vtipné hlášky a ulieval nám z jej domácej becherovky. Janči ticho sedel a usmieval sa. A ja? Videl som zázrak ľudskosti, ktorá dovolila Bohu, aby do toho všetkého vstúpil. Posedeli sme, porozprávali, potešili ju a myslím, že v nie malej miere i seba. Veľká či malá vec? Verím, že v ten deň pre ňu, pre nich i pre mňa, teda pre nás, ľudí, tá najkrajšia.
Keď sme sa lúčili, Tamarka mi povedala, že už vie, s čím sa môže podeliť, že urobila niečo dobré. Toto bolo naozaj dobro.
Ďakujem Ti za nich. Nemuseli. Nemusela. Nemusel som... Ale mohli sme a skúsili. A Ty práve s takými s nami počítaš. Dôverujúcimi. Riskujúcimi. Hľadajúcimi. Ďakujem Ti. +
