On sirota. Mamina mu odišla ako prvá. Tam Hore, Domov... A potom aj ocino. Toľko spomienok, čo mal s nimi, toľko krásnych i vtipných momentov a situácií. Zostal sám, so svojou sestrou a s príbuznými. Tu u nás, na tomto našom malom sídlisku...
Láska sa ho dotkla. Spoznali sa na našom spevokole, kde hral na gitaru, ona spievala, mala tam nejakú zodpovednosť. Vyzeralo to naveky. Oni dvaja... Ale ona to pocítila inak. V pokore a nehe mu to oznámila. Nehneval sa, ale bolelo ho to. Na tie chvíle si spomínam akoby boli včera... Tá iskierka sa zdala zhasnutá. Ale postavil sa znova, cez modlitbu, cez odhodlanie, pomocou priateľov... "Vy ste vtedy boli moja rodina. Vy ste mi vtedy najviac pomohli." Toľko jeho slová. Potom sme začali robiť divadlá. Bolo tam vyše päťdesiat mladých a on žil pre nich, ako ich starší brácho, ktorého nikdy nemal, ako tatino, ktorého už nemal... Mali ho radi a on ich ešte viac. A tak šiel život ďalej. Potom sme spolu viedli jedno stretko. Chalani, pubertiaci. Dnes všetko dospelí, študujúci, či pracujúci... Ale stále tam "Čosi" chýbalo. Až prišiel ten deň. A dnes sú svoji. Zázrak lásky, ktorá verí, ktorá dúfa, ktorá sa nevzdáva...
Na tej svadbe sa stalo ešte čosi iné, čo mi povedal až niekoľko dní po nej... "Vieš, ten ujo Janko, čo som Ťa s ním vtedy zoznámil. On sa rozplakal počas svadby a tak sa ho jeho manželka pýtala prečo. Povedal jej, že pod krížom na jeho, ženíchovej strane videl jeho rodičov, ako sa usmievajú a držia sa za ruky. Ja tomu verím, cítil som ich tam tiež." Nádhera lásky, ktorá je silnejšia ako smrť.
Žehnám im.
Pokoj s vami. +
