Oslobodzujúca zraniteľnosť

Byť slabým značí možno niečo viac. Je prijatím seba vo vedomí toho, že slabosť nie je prejavom nedokonalosti, ale že byť slabým a zraniteľným je normálny fakt. Tam kde sme slobodní sa nebojíme svojich rán. Tam vieme, že tie rany nie sú ničiace, ale že majú v sebe silu, lebo sú prijímané. Slabosť Boha, ktorý sa dáva vysmiať je toho dôkazom. Paradox najväčšej sily, lásky, krásy, ktorý sa stáva poníženým a pribitým na kríž nášho klamstva. Klamstva byť ako Boh. Byť Boh. Hoci mená môžu byť iné, fakt je ten istý. Byť mocným. Rozhodujúcim. Silným. Vtedy je zraniteľnosť a slabosť ponižújúca. Vtedy slabosť a zraniteľnosť sú niečím nevhodným. Vtedy však mreže zostávajú padnuté a kľúč na cestu von je príliš vzdialený. Prichádzajú však chvíle, v ktorých Niekto hovorí. Hlasom tichým. Plným pochybností. Strachu. Temnoty. Avšak hlasom slobody spoza múru sily a klamstva. Hlasom čistej melódie v spleti falošných tónov. Hlasom lásky, ktorá sa stala slabou, aby oslobodila silných.