"Pády sú na to, aby sme sa naučili vstávať."
Toto bola jedna z jeho najkrajších viet. Stretli sme sa presne deň predtým na sv. omši, teda po nej, keď som išiel zdraviť ľudí pred kostolom. Stál tam nad svojou malou B., ktorá sedela na vozíčku a ktorú si nepamätám inak, ako len so stálym úsmevom na tvári... Maličké dievčatko by ma mohlo mnohému učiť... Aj tomu ako sa zmierovať s toľkými trápeniami, ktoré istotne má. Stál tam nad ňou spolu so svojou manželkou a so synom. Nasledujúci deň už ma bral stopom až domov... Ku nám na kávu...
Sedeli sme u nás a rozprávali sa...
"Dnes deti už nemajú toľko možností byť v prírode ako my. Ja som ako chlapec chodil na ryby, behal po lesoch so svojimi kamarátmi. Toľko zážitkov..." A veru, že mi toho porozprával dosť...
"Môj otec bol alkoholik. Bíjaval nás. Utekal som oknom z domu. Nechcel som byť nikdy takým otcom. Dnes mám syna T. a snažím sa mu venovať. Chodíme spolu na ryby, do lesa, spoznávame zver a tak. A máme z toho obidvaja radosť. Veľmi mi na mojich deťoch záleží a dúfam, že aj moja má z toho radosť. A dnes sme aj s otcom priatelia a spolu aj pracujeme..."
Úprimnosť. Priamosť. Krásne srdce muža, otca...
Verím, že aj z mladých mužov, ktorých poznám raz vyrastú otcovia, ktorí budú mať na svoje deti čas. Pre ktoré rodina bude posvätná a láska tá najdôležitejšia. Som presvedčený o tom, že je to možné.
Verím mladým.
