Jeden muž rozpráva...
Učím v škole. Deti sú také aké sú. Váčšinou to s nimi celkom dobre zvládam a len málokedy musím zvýšiť hlas alebo ich výraznejšie pokarhať. A len dva krát som ich musel brať do riaditeľne.
A o tom druhom raze takto hovorí...
Malý piatak. Nedal si povedať. Robil zle, vyrušoval, nedal pokoja a nebol schopný sa upokojiť. A tak po všetkom som ho zobral do riaditeľne. Kráčali sme po schodoch a ja som sa ho spýtal, či nechce poprosiť o ospravedlnenie, že som ochotný mu odpustiť a všetko nechať tak. A on nič. A tak sme kráčali ďalej, stále bližšie k riaditeľni. Tu sa zastal a spýtal sa ma: A čo je to vlastne ospravedlniť sa?
Nakrátko prerušil svoje rozprávanie. A v nás to vyvolalo niečo zvláštne. Malý chlapec, ktorý žije len so svojím otcom, stále sa sťahujú... Príbeh jedného z mnohých. Príbeh smutný, ale nie beznadejný. Je tu stále nádej, ak je tam aspoň troška lásky. A tá tam je vždy.
Do riaditeľne s ním napokon nešiel.
Prajem vám pekný deň.
S úctou
