Prvá udalosť je stopárska. Jedno jednoduché stretnutie. Muž, ktorý bol vojakom. Tvrdý na pohľad, mäkký a láskavý vnútri. Bavíme sa o živote a smrti.
"Neverím, že za týmto všetkým dačo je. Je to ako zo svetlom. Zhasneš ho a je tma."
Oponujem, nesúhlasím a hovorím mu, že verím v "to" viac za "týmto tu".
A vtedy i on dodáva...
"Aj ja, veď zažil som už toľko bolesti i vo vlastnej rodine..."
Nádej v to viac.
Manželia. Mnohodetná rodina. Zvláštna klíma pokoja a lásky.
"Celý život zápasím z tým, aby som vo fľaši nevidel to, čo tam chýba, ale to, čo tam je."
Nádej v to krajšie. Ako sa v ňom rodí?
"Je to v láske. V tom, že rozdávam svoj čas, svoje schopnosti, svoje dary svojim drahým. Že ich mám rád. To sú tie dva haliere, čo dávam, to je to všetko..."
A tá láska tam priam svieti. A radosť i pokoj kráčajú spolu s ňou.
Mladí.
Koľko sa o nich dnes napíše, nahovorí...
A predsa je v nich toľko dobra, krásy, nádeje... snov. Sú krehkí a zraniteľní, ale nie zlí. Sú schopní činov, ktoré my dospelí už nedokážeme.
Sú ako malé ovečky, ktoré potrebujú našu lásku, prijatie a pochopenie.
Ak vám týchto pár slov vnieslo aspoň troška radosti a svetla do tohto dňa, som veľmi rád.
S úctou.
