"Dáš si kávu?".. spýtal som sa ho, hneď ako prišiel... Dali sme si teda spolu a sadli si ku nám, do našej obývačky. Na pár slov... Aspoň tak som to čakal, opäť som sa však mýlil...
"Zažil som rozpad manželstva mojich rodičov, po dvadsiatichšiestich rokoch. Boli prinútení byť spolu. Nefungovalo to... Vlastne som im pomáhal... A medzitým starostlivosť o mladšich súrodencov, riešenie vzťahu, v ktorý som veril a ktorý sa mi rozpadal pomedzi prstami, skúšky na medicíne a iné... Upadol som do hlbokej depresie. Prosto nemal som prečo. Život mi utekal a ja som nedokázal nič s tým spraviť..."
Slová, ktoré počúvajúc, máte zimomriavky na duši. Bolesť. Prečo? Prečo tento mladý sympatický, šikovný muž musel tak veľmi trpieť?
Jedine podelenie sa s bolesťou a pomocná ruka nás posúvajú dopredu...
"Vieš, chcem veriť v Boha, ale kto to je?" A hovoril mi o všetkých knihách, ktoré má prečítané. O poctivosti v hľadaní tej správnej cesty, odpovede, riešenia... pokoja a nádeje...
"Môj kamarát, psychiater mi veľmi pomohol. Nemal tu už byť. Bol na tom tak zle, že sa musel znova začať učiť chodiť, hovoriť, písať... A dnes pomáha iným. On mi podal pomocnú ruku. Zdá sa mi, že tam je aj moja cesta... Podávať pomocnú ruku iným..."
A v tomto mi bol veľmi blízky. Dennodenne máme možnosť sa rozhodnúť ako naložíme so svojim životom. Či tomu druhému šancu už nedáme (a tým pádom ani sebe) alebo naopak, či skúsime vystrieť svoju dlaň oproti dlani iného a dúfať, že sa nemýlime... A tu cítim i blízkosť Boha...
Verím mladým.
