"Pozri sa na tie svetielka, keď sme dole, tak sa zdajú také vzdialené a veľké, ale keď sedíme tu hore sú také maličké a krásne." Bavili sme sa o všeličom. I o svetlách v meste... "Vidíš tam hore? Tam na konci tých svetiel? Tam žili moji bratranci, starala som sa od malička o nich. Teraz sú už preč. Odišli odtiaľto, tam som prežila svoje detstvo..."
Jedno dievča. Azda ako mnohé iné, azda kúsok zvláštne. Život k nej bol priam milý, jej rodina sa rozpadla a na mnohé zostala úplne sama... "Naučila som sa tešiť z maličkostí. Mám rada vtáčí spev, mám rada slnko, mám rada prírodu." Veriaca. Túžiaca po krásnom živote. Slúžiaca. Milujúca...
"Kde bude podľa Teba nebo?" Pýta sa ma. A tak sa o tom nebi chvíľu bavíme, o nebi, po ktorom túžime, o nebi, ktoré snívame už tu, ktoré nás presahuje a predsa nám nie je až také cudzie a vzdialené, lebo je niekde hlboko v nás, ako túžba po krásnom a šťastnom živote...
Pomaly schádzame dolu. Do mesta. Naspäť... "Vieš, čo bolo na našom rozhovore krásne? To, že sme si ani jeden na nič nesťažovali..."
Prajem jej i vám, aby ste verne kráčali po ceste vášho života ako tí, ktorí našli jeho zmysel.
S úctou.
