Dnes o tretej poobede budeš mať pohreb. Ťažko sa mi táto veta písala. Ťažko. Zostalo po Tebe smutnejšie a prázdnejšie. Vlastne dosť smutno a prázdno. Ako keď zhasne svetlo, ktoré tak veľmi človek potrebuje, aby videl...
Keď som dostal tú správu spolu s prosbou o modlitbu za Teba, ani som tomu nedokázal uveriť. Vlastne to ani nešlo. Veď si tu bol. Organizátor podujatí, tvorca, služobník, kamarát... otec, manžel, priateľ... osobnosť. A zrazu prázdna kancelária, akoby čakala, kedy sa vrátiš. Slzy v očiach Tvojich drahých. Ticho.
Raz som od Teba potreboval jednu vec. Vlastne to dosť často. Ale na toto si spomínam, akoby to bolo včera. Rozhovoril si sa o tom, ako si na vojne mal na starosti rôznych lotrov a darebákov a ako si s nimi cvičil divadlo, mal kapelu a ako ste si k sebe vytvorili puto. Puto lásky. Puto dôvery. Puto života. Taký si bol. Plný vzťahov naplnených láskou, dôverou a životom. A dnes máš pohreb...
Neverím v to, že už nie si v nebi. Neverím tomu. Možno Tam potrebujú niekoho takého ako Ty. Možno... To verím, zistíme časom Dnes sa to ťažko chápe a omnoho ťažšie prijíma. Ta strata predsa len dosť bolí. Zostáva...
Odišiel si. Žil si. Žil tak intenzívne a krásne v toľkej láske a službe, že tu budeš chýbať. Zanechal si však za sebou kúsok toho, kde už dnes si. Verím plným presvedčením v miere, ktorá mi je možná. Tak mi tam, prosím Hore pozdrav, už vieš koho, veď už si s nimi. My sa tu dole, v tejto priestupnej stanici pokúsime žiť a milovať ako Ty. Pokúsime.
Budem sa modliť za tých, ktorých slzy dnes budú padať do zeme, aby ich oči očistené bolesťou uvideli nádej, ktorú si tu nechal.
Ďakujem Ti, kamarát.
Pokoj s Tebou. +