O násilí sa hovorí veľa. Stretáme sa s ním na každom kroku. Možno jedným z jeho dôvodov - považujem ho za veľmi silný - je nepoznanie seba. Nemáme čas zastaviť sa, reflektovať, hodnotiť. Nepýtame sa na svoj živoť, na hodnoty, ktoré v ňom chceme rozvíjať, na vzťahy, ktoré chceme budovať, ale skôr naopak sme len súčasťou kalkulatívneho myslenia. Strácame sa v množstve ponúk, hlasov. Strácame svoju pravú identitu a hlavným dôvodom je to, že ju ani nemáme síl poznať. Čo s tým? Necháme sa preválcovať rýchlosťou a efektivitou činnosti, výkonu, alebo nájdeme čas zastaviť sa sami pred sebou a spýtať sa: "kým som? Som takto šťastný? Rozvíjam svoj život?" Ak to nedokážeme, nedávame nič hodnotné pre ľudí okolo nás. Len náš výkon. Výkon, ktorý raz nahradí niekto iný. Ak sa dokážeme zastaviť a reflektovať, ďakovať a prosiť o prepáčenie, rastieme, dávame, žijeme.
Sú mladí, ktorí na nás pozerajú. Hľadajú vzory, pýtajú sa. Budujú svoju krehkú identitu. Mali by sme im v tom pomôcť. Je to naše poslanie. Výzva. Prosím vás nezriekajme sa toho! Nenechávajme ich samých!
Keďže som aj kňazom saleziánom, chcem vám ponúknuť jednu myšlienku, ktorú som včera ponúkol 13 študentom, s ktorými sme sa rozprávali o láske, podvode, pornografii, manželstve.
"Žiaden človek nie je pre Boha taký špinavý, taký zranený a taký stratený, aby sa k nemu nemohol priblížiť." (Daniel-Ange, Tvoje telo je stvorené pre lásku, s. 38)
