Na úvod ping pong, koláče, zemiakový šalát u nás na fare, aj keď títo chlapci s tým kostolom nie sú až takí častí známi. Potom cesta tam. Najprv jeden domov dôchodcov. Boli tam naši mladí, krásne spievali a hrali. Niečo úžasné. A potom títo členovia "podpalubia" ako ich volám. Vošli sme do izieb za tými starkými tam. Za pani bez nôh a za mnohými, ktorí sa nevládali ani hnúť. Prišli sme tam. Dnu. Do ich sveta. Najprv boli smutní. Všetci. Keď však počuli náš spev, mimochodom chalani sa naučili takmer dokonale spievať prvú slohu Tichej noci, keď cítili to, že sme tam aspoň na pár minút pre nich, tak sa usmiali. Nielen to, začali sa usmievať. Išla s tých chlapcov taká energia, teda z tých mladých mužov, poväčšine z tohto nášho sídliska. Rozdávali sme priania, cukríky, úsmev, prijatie, podanie rúk... A hlavne seba.
Na jednej izbe ležali dve postaršie dámy. Ležali. Ktovie ako dlho... Prišli sme tam a hneď nás túžili obdarovať. Banán, pomaranč, sladkosti. Túžili dať pocítiť svoju krásu a hodnotu. Prijali sme ich. Ako dar. Nikto by nemal byť ani sám a ani opustený. Vždy tu môže byť pre niekoho potrební.
Ďakujem starkí, vyzretejší i múdrejší... i vám, mladí muži, priatelia, stokári... O tomto verím, že sú Vianoce. O láske, ktorá sa stáva telom. +
