Kríval. Už od malička. Nebol teda zdravý ako ostatní jeho rovesníci. Vysmievali sa mu za to. Aj kvôli tomu, že nechodil na obyčajnú školu, ale na špeciálnu. Preto veľmi veľa trpel. Nemal to vôbec ľahké a zrejme ani doma to nebolo úplne ružové...
"Dostal som psa. Vlčiaka. Mal som ho na starosti. Učili ma, ako ho mám viesť, ako sa o neho starať. Bol maličký. Zvykli sme si na seba. Vlastne mi vrátil chuť do života. On ma vychoval a pomohol mi."
Toto boli jeho slová v ten večer, keď sme spolu spievali staré zabudnuté trampské songy a on búchal po vedre celou svojou dušou, ktorá vie, čo je trpieť a tak nás doprevádzal. Cítil som z neho dobrotu a veľké srdce. Veľa vytrpel a veľmi veľa sa naučil z umenia byť človekom.
Človek toho môže dostať veľa a človekom sa nemusí stať. Môže však stratiť ešte viac a skutočným človekom sa stať môže. Je to na jeho rozhodnutí a verím, že dobrý Boh, ktorý i v jeho živote mal miesto, sníva i jeho šťastie.
A ešte som zabudol, dnes je psovodom a stará sa o psov a svojou službou canisterapie pomáha aj iným, hlavne deťom, ktoré pomoc potrebujú teraz viac ako on.
