Obidvaja študujú na vysokej škole. Predtým občas prišli medzi nás, do nášho Pastoračného centra, teraz sa zastavia i častejšie. Priznám sa, trocha sa im čudujem. Sú mladí, sympatickí, šikovní, milí i múdri, prečo by sa mali venovať deťom, ktoré si z nich často krát uťahujú a nie vždy ich poslúchajú? Sú mi veľkým povzbudením...
"Robo, tento náš kamarát nespravil skúšky. Má teraz veľa času. Nemohol by som ho zobrať sem ku nám, do nášho centra?" Prečo nie, pomyslím si a poteším sa novému mladému človeku. Potom už ho vídavam aj s jeho menšou sestričkou, ako k nám prichádza, ako sa s ňou hrá, ako pomáha iným... Stačila jedna otázka, jedno pozvanie a na svete je niekoľko šťastnejších mladých ľudí navyše.
"Pastoračné centrum mení ľudí. Stávajú sa lepšími." Toto je druhá veta, ktorá vo mne rezonuje. Poteší, nebudem vám klamať. Veľmi poteší, najmä, keď tak človek uvažuje nad zmyslom toho všetkého... Nestratiť odvahu a nádej, oni môžu a túžia prežiť krásny a dobrý život. A nielen pre seba, ale aj pre svoje rodiny, pre svojich drahých, pre iných...
Potom sa s ním bavíme o tom, žeby sme chceli vytvoriť novú partiu chlapcov, aby sme im ponúkli priestor a čas pre ich rast. Súhlasí. On i jeho kamarát, sú za.
Potom sa rozchádzame. Idem za mladými zahrať si dačo, prehodiť pár slov... O nejaký čas ho vidím, ako priviedol skupinu chlapcov zo sídliska. "Bili sa vonku, tak som ich zobral sem, ku nám." Hráme potom futbal spoločne. Bavíme sa a smejeme. Nad nami kostol, okolo nás iní mladí... Nádhera. Dobro, ktoré je realita. A najkrajšie na tom je, že sú to presne tí chlapci, ktorých sme chceli zavolať ku nám... Asi nad nami bdie niekto, kto nám dáva každý deň šancu zanechať za sebou niečo dobré a pekné.
Verím mladým.
