"Máš čas? Môžem dobehnúť?" Jeden vzácny mladý muž, ktorého si veľmi vážim mi volá dnes poobede. Prišiel. Sadli sme si. Plakal. Bol smutný z toho, že jeho otec ho nemá rád. Ťažko opísať slovami jeho bolesť. Bolo to, akoby Ti nôž vnikal priamo do srdca... "Na nič pekné si s ním nepamätám. Snažím sa s ním vychádzať, ale dnes sa to nedalo. Toľko toho v sebe dusím. Tú bolesť, tie jeho nálady, ktoré musí znášať môj mladší brat. Bolo toho na mňa už priveľa. Preto občas od toho utekám, lebo nevládzem..." Slzy padali. Oči sa čistili. Duša tiež. Tá nádej je predsa len cestou. Je veľmi šikovný a verím, že jeho sny sa budú postupne napĺňať.
O nejaký čas zvonček. Otváram. Prosba... "Mohli by ste mi ísť zaopatriť môjho otca. Je na tom veľmi zle. Záleží mi na tom." A tak ideme. Do nemocnice. K lôžku jeho nevládneho ocina, ktorý ťažko rozpráva, hoci vnímať vníma. Spoveď. Pomazanie chorých. Potom prijímanie. Jeho syn, ktorý prišiel, aby mu pomohol, plače. Plače. Plače. Už sa v duchu možno lúči s tým, ktorý mu daroval život a na ktorého je hrdý...
Aký je ten život zvláštny. Slzy. Plač. Odpustenie a nádej. Pokoj v duši... Dnes a verím, že každý jeden deň. Prajem vám ten pokoj a stálu nádej.
S úctou. +
