Rád sa stretávam s mladými. Ani nie tak s tými, čo sú dobrí, čo sú z dobrých rodín alebo sú "v pohode". Sú mi blízki tí hľadajúci. Tí, v ktorých srdciach rezonuje túžba po šťastí, ale nie vždy ju vedia vyjadriť. Aj minule sme boli len tak vonku na jednom pivku a rozprávavali sme sa. Len tak... A medzitým cez to "len tak kecanie" sa zdieľali. Len tak akoby nenápadne hovorili o svojich potrebách, snoch, túžbach... Aj so slovami, aj bez slov... A potom som bol s ďalšími. Počúvali sme hudbu a hodnotilli texty. Nič svetoborné. Sedeli sme na lavičke a počúvali sa. S rešpektom a úctou. A potom sme išli k jednej kaplnke a tam sme sa pomodlili. Dal som požehnanie ich snom a ich životom a pozval som ich ku nám na koláče. Tam sa prejavila ich chuť do jedla. Oveľa väčšia však je ich chuť po živote. Nie po prežívaní. A vidím, že títo chlapci túžia žiť. A žiť nielen pre seba, ale aj pre konkrétnych ľudí okolo seba. A som presvedčný, že to dokážu a že budú šťastní.
Možno vám to príde ako samochvála. Nie. Vôbec. Skôr by som chcel aspoň jedného z vás pozvať na túto cestu. Zariskovať. Prestať myslieť o veciach a úspechoch, ale začať sa sústrediť na človeka a jeho hodnotu. Verím, že sa to dá.
Pred pár dňami zomrel jeden muž. Otec, manžel, strýko. Zanechal za sebou manželku, dve deti a kopu smútiacich priateľov. Jeho neterka mi hovorila o ňom tieto slová, ktoré zanechal svojej manželke: "nechcem aby si na mojom pohrebe bola smutná, nechcem tam kňaza a vedz, že všetko je vyplatené. Nemusiš sa ničoho báť." A potom jeho neterka, moja kamarátka pokračuje: "Bol to dobrosrdečný človek, rád sa delil, vedel ľudí potešiť." Ja osobne verím, že už je Doma a že nám fandí, aby sme boli ľuďmi pre iných, či ako kresťania alebo ako hľadajúci. Všetci sme na ceste a všetci sme na jednej lodi a verím, že cestou je láska, odpustenie a súcit, nie nenávisť a pýcha.
Verím v nebo.
